Otcove ruky na večernom stole. Také sú veľké ako taniere. O chvíľu pôjde preč - kúpiť chlieb za mozole. Iba čo doje zvyšky večere. Keď mi tie ruky na sobotu vráti, budeme znova sedieť za stolom A moja dlaň sa v jeho stratí, akoby jej tam ani nebolo. A ja viem veru, čo sa možno stane, že vyhŕkne mi slza na líčko. Moja dlaň bude v hniezde jeho dlane ako ružové vtáčie vajíčko. Možno aj usnem s hlávkou na tej ruke. A bude sa mi, Bože, sladko spať. Akoby som spal na nebeskej lúke. A ničoho sa nebudem už báť.
Táto báseň od Milana Rúfusa presne vyjadruje to, čím pre nás náš ocko je – čím by mal byť. Je to náš ochranca, náš priateľ, je to náš prístav v búrke, náš živiteľ, je to človek, s ktorým sa radi hráme, bláznime, na ktorého netrpezlivo čakáme kedy už príde z práce, aby sme sa pochválili so svojím úspechom, alebo aby nám poradil pri našom neúspechu.
A tento superhrdina má tiež svoj malý sviatok, kedy sa mu môžem poďakovať za všetko, čo mňa robí.
Ďakujem ti ocko za to, že si tu pre mňa. Ľúbim Ťa.
Tvoje dieťa.
